close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Rock star *1

23. srpna 2013 v 20:22 | Nena |  Rock star (TH) - by Nena
Volám sa Mária Elena Orntová, ale všetci ma volajú Nena. Už od mala. Mám osemnásť rokov a študujem predposledný ročník na Strednej zdravotníckej škole. Nuda... samí "intelektuálni" ľudia. Som najstaršia z piatich detí. 6-ročné dvojičky Amy a Lily, trinásťročný Erik a pätnásťročný Adam. O všetkých sa prakticky starám sama, pretože tatko pracuje v zahraničí a domov chodí raz za mesiac na týždeň. A mama pracuje ako predavačka: od ôsmej, do ôsmej.
"Nena! Adam do mňa strčil!" kričal Erik zo zadného sedadla. Viezla som ich všetkých do školy.
"Ešte poviete jedno slovo a poletíte z auta preč!"
Všetci štyria stíchli a dala som hlas na rádiu. Aspoň ma počúvali, keď už nič.
Zastavila som pred ich školou a vystúpili.
"Prídem po vás o tretej. A nie, že zasa budú volať mame zo školy," poúčala som ich. Len pohľadom súhlasili a kráčali k vchodu. Tak to by sme mali. Zamierila som do svojej školy.


Bill:
"To nemôžu!" protestoval som v našej skúšobni.
"Ale môžeme! A ja som statik. Táto budova bude zrovnaná so zemou. Či sa vám to páči, alebo nie," povedal starší muž s nepríjemným arogantným tónom.
"Ale my tu máme skúšobňu! Kde mame skúšať?!" nevydržal Tom.
"To môj problém nie je," podal mi rozkaz o vysťahovaní vecí a koniec... odišiel. Do riti!
"To predsa nemôže!" nechápal Gustav.
"Ale môže. Som na riť! Dnes nejdem do školy!" rozhodne som si sadol na gauč. Môj najhorší deň v živote.
"Bill... mama nás zabije ak nás bude zasa kryť u triednej," povedal Tom.
"Je mi to fuk! Vieš čo to znamená? Nemáme kde hrať! Zbúrajú nám skúšobňu!"
"Ja viem. Ale niečo vymyslíme. A nie teraz. Máme ešte týždeň. Poď do školy lebo zmeškáme," pozeral na mňa hroziaco. Neochotne som sa postavil, vzal tašku na rameno a išli sme spolu na bus.

Nena:
"Ahoj moja," pozdravila som Katie pri skrinke. Bola mojou najlepšou kamoškou.
"Ahoj. Ako dopadla včera skúška?"
Zabudla som sa zmieniť, že mám kapelu. Aj Katie mala, ale pred dvoma mesiacmi sa rozpadli. Hrala na bicie. Smola. Nerozumeli si.
"Evan ma nasral. Neprišiel!" trepla som skrinkou a vzala si učebnice.
"Počujem ako o mne hovoríš?" hneď sa zastavil pri mne a Katie. Jeho blond vlasy, modré oči... chápete... týpek, ktorý sa má rád. Môj spolužiak, člen mojej kapely a aj môj bývalý frajer.
"Počuješ niečo Katie? Ja len nejaký vánok," bez povšimnutia som prešla okolo neho, smer trieda.
"Ani ja," usmiala sa Katie a išla ku mne.
"Ale no tak Nena... pozri," podal mi jeden papier. Pozrela som na naň. Pred dvoma týždňami sme poslali prihlášky na nočné štúdium konzervatória. A teraz som videla biele na čiernom, že ho prijali.
"Vidíš," vrátila som mu ho.
"Tebe to ešte neprišlo? Určite ťa vezmú."
"Jasné", trpko som sa usmiala," tvoj otec sa za teba prihovoril?" Jeho otec totiž tú školu financuje.
"Prestaň takto hovoriť!" začínal sa hnevať.
"Uvidíme sa na skúške," zabuchla som mu dvere triedy pred nosom.
"Prečo s tým somárom, ktorý ťa podviedol ešte strácaš čas v kapele?" spýtala sa Katie a sadli sme si do lavice.
"Lebo hrá úžasne na bicie."
"Takže ho využívaš?"
"Ako on mňa ako speváčku. Môj spev sa mojej kapele páči, tak nevidím problém."
"A čo si myslíš o tých prihláškach? Čo keď ťa vzali?"
"Nevzali. Pochybujem o tom. Ale uvidíme doma, či mi už prišlo rozhodnutie. Inak nechceš skúšobňu? Prenajímame svoju. Nemáme čas v nej cvičiť každý deň."
"Sorry, ale kapelu ešte len hľadám. Možno neskôr. Keď ju nájdem."
"Fajn," ako som povedala, zazvonilo. Venovala som sa škole. Keď som vyšla po vyučovaní z učebne Angliny, zazvonil mi mobil. Volal mi gitarista Ben.
"Ahojky," zdvihla som.
"Ahoj. Dal som dnes do novín ten oznam o prenájme skúšobne."
"Och ďakujem. Si poklad. Aspoň niekto."
"Stretla si toho dementa Evana?"
"Hej. Prijali ho na konzervatórium."
"A teba?"
"Ešte som nevidela dopis."
"Určite ťa prijali. Evan vie síce hrať, ale nemá to čo ty."
"Nepreháňaj," usmiala som sa.
"Nepreháňam. A odkáž Evanovi, že ak dnes nepríde, osobne si ho podám. Zavesím ho za vieš čo do prievanu."
Smiala som sa: "Okay. Tak dík a musím už končiť."
"Fajn. Pa," zložil. Vložila som mobil do tašky.
"Nevidela si niekde Evana?" spýtala som sa Katie.
"Áno. Išiel s chalanmi za školu."
"Fajn. Počkáš ma na zastávke? Hneď tam dôjdem."
"Dobre. Ale ponáhľaj sa."
Prikývla som a rozdelili sme sa. Išla som smer - za školu. Vyšla som zo školy, išla chodníčkom k dvoru a ešte ďalej. V najodľahlejšej časti za budovou som uvidela asi 5 chalanov. O sto šesť pili. Aj Evan mal v ruke fľašu a poriadne z nej odpil.
"Môžem s tebou hovoriť?" došla som k nemu.
"Samozrejme," usmial sa.
"Myslím že to počká," videla som na ňom že aj tak je opitý.
"Nie!" chytil ma za ruku," vypočujem ťa." ťahal ma do vedľajšej... Ako to nazvať? Pri škole bola niečo ako komora na náradie pre školníka..
"Ale ja chcem, aby si bol triezvy."
"Ale Nena." vošli sme do nej a zavrel za mnou.
"Ty si zamkol?" všimla som si.
"A prečo by nie?" otočil sa ku mne s úsmevom.
"Otvor!" stála som na svojom.
"Chcela si sa porozprávať," približoval sa ku mne.
"Prestaň," cúvala som. Došla som až k stolu. Prišiel ku mne a začal ma obchytkávať. Snažila som sa ho odtlačiť, ale opitý mal strašnú silu. V týchto minútach strachu a obáv spolu s bránením som si ani neuvedomila, že niekto trieska na dvere.
O chvíľu dvere povolili a Katie Evana odsotila na zem. Našťastie mi ešte len rozopínal nohavice. Tričko som už ale mala dole. So slzami som si kľakla na zem a schovávala sa za svojimi dlhými čiernymi vlasmi. Rukami som si zakrývala tvár.
"Nena. Už je dobre," objala ma Katie.
"On.."
"Ja viem," podala mi tričko. Bolo roztrhnuté.
"Nem..."
"Dám ti," dala si dole mikinu a obliekla som si ju.
"Ďakujem," utrela som si slzy a Katie mi pomohla vstať. Vyšli sme vonk a Evan si sedel pri kamarátoch akoby nič. Vošiel do mňa hnev. Došla som k nemu.
"Vieš čo?! Si odporný, nechutný a zvrhlý idiot! A pokiaľ si bol v moje kapele, lebo ona moja je, tak si skončil!" vrieskala som.
"Vážne? A kto bude brať na bicie? Casper?" pučil sa smiechom.
Pozrela som na Katie:
"Katie."
Tá sa usmiala, no keď si zrejme uvedomila, čo som povedala úsmev jej zmizol.
"Nena ja..."
"Máš kapelu?"
"Nie..." odpovedala.
"Už máš," a pozrela som na Evana s fuckerom na ruke. Odišli sme.
Vrátila som sa domov a zavrela sa v izbe. Vzala som si veci a utekala do kúpeľne. Sadla som si do sprchovacieho kúta a pustila prúd vody. Sedela som a cítila vodu. Pustili sa mi slzy. Nemohla som vydržať. Vždy sa takéto niečo stalo len mne. Po hodine som vyšla von, poutierala sa a obliekla.
Povzdychla som si pri pohľade do zrkadla a počula ako treskli dole dvere.
"Ahoj mami," pozdravila som jej na chodbe. Moji súrodenci sa rozbehli do kuchyne.
"Prečo som mala po nich ísť do školy? Vždy ich berieš ty," mala podráždený hlas.
"Raz môžeš aj ty nie? Ja matka nie som," vošla som do izby a zabuchla za sebou dvere. Ležala som na posteli a len-len že zas neplakala.
Vytiahla som zo zásuvky notes a začala si čarbať čo ma napadlo:
Without the mask, where will you hide,
can't find yourself, lost in your lie
I know the truth now,
I know who you are,
and I don't love you anymore
It never was and never will be
you don't know how you've betrayed me.
And somehow you've got everybody fool
Kde sa skryješ bez masky?
Nemôžem ťa nájsť, stratená v tvojej lži.

Ja teraz poznám pravdu.
Ja viem, kto si
a už ťa viac nemilujem.

Nikdy nebola a nikdy nebude.
Ty nie si skutočný a ty ma nemôžeš zachrániť.
Aj keď teraz, ty si pre každého blázon.
"Nena?" zrazu vošla mama. Zavrela som notes a otočila sa k nej s červenými očami.
"Áno?"
"Stalo sa niečo?" prisadla si ku mne. Zrazu bola pozorná... to som na nej neznášala.
"Nie, nič. Čo si chcela?"
"Neklam."
"Vážne som v pohode. Hovor."
"Prišiel ti list," podala mi ho. Chvíľu som naň len zízala, potom som sa posadila a pozrela na obálku. Z konzervatória.
Opatrne som to otvorila a začala čítať slovo najhrubšie vytlačené: Neprijatá. Potom som otočila na druhú stranu a prečítala dôvod: málo prijímacích finančných príspevkov a celková nemožnosť platby za školu.
Pokrčila som list a hodila ho do koša. "Jasné." Evan bez nejakého extra talentu, ale pre prachy otca študovať bude, a ja skysnem na zdravotníckej... "super".
"Prečo si to pokrčila?" nechápavo na mňa hľadela mama.
"Lebo nemám prachy!" postavila som sa, vzala mobil a utiekla von. Všetko od rána sa na mňa lepilo a lepilo. Vyšla som na chodník, dala si kapucňu na hlavu a kráčala kde ma nos viedol. Po pol hodine mi začal zvoniť mobil. Neznáme číslo?
"Áno?" neochotne som zdvihla.
"Prepáčte. Som Simone Kaulitzová - Trumperová a asi volám nevhod ohľadne prenájmu skúšobne."
Ben dal na inzerát moje číslo? Zabijem ho!
"Ale nie... to vy prepáčte mne. Len som tak trochu podráždená. Máte záujem o prenájom?"
"Áno. Teda nie pre mňa, ale pre mojich synov. Súrne niečo potrebujú."
"To by nemal byť problém. Stačí sa len dohodnúť o cene, a či to berú."
"Samozrejme. A kedy môžete?" spýtala sa.
"Neviem či dokonca nebude na predaj," povzdychla som si," a je mi jedno kedy sa stretneme. Čo tak zajtra?"
"To by im určite vyhovovalo. O koľkej?"
"O štvrtej na adrese uvedenej v inzeráte."
"Och ďakujem pekne. Pošlem synov. Dopočutia."
"Nemáte zač. Dopočutia," zložila som. Och... aspoň niečo mám z krku. Dokonca aj na skupinu som prestala mať chuť. Veď keď nie som dobrá pre konzervatórium... načo spievať? Chcela som všetko skončiť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

BOL/A SOM TU!/I WAS HERE!

TU/HERE

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama